Dych a telo (ako s nami komunikuje)

Telo s nami neustále hovorí. Nie slovami, ale pocitmi. Napätím, ktoré sa objaví bez zjavného dôvodu. Tichou únavou, ktorú nedokáže vysvetliť ani lekár. Alebo vnútorným nepokojom, ktorý prichádza vždy, keď sa na chvíľu zastavíme.

Často však tieto signály prehliadame. Sme naučení fungovať, zvládať, tváriť sa, že je všetko v poriadku.

A tak sa dych postupne stáva plytším, kratším, opatrným, akoby sa aj on bál cítiť príliš veľa.

Vedomý dych nás učí počúvať. Nie len myšlienky, ale aj to tiché volanie tela. Každý nádych nesie informáciu. Každý výdych môže priniesť úľavu. Keď sa na chvíľu ponoríme do dychu, začíname si všímať jemné vrstvy, ktoré sme doteraz prehliadali. Napríklad napätie v hrudi, stiahnuté brucho, zadržaný pocit, ktorý čakal na pozornosť.

Telo nepotrebuje, aby sme ho "napravili". Potrebuje aby sme ho len počuli a vnímali. A práve cez dych s ním môžeme nadviazať ten najhlbší rozhovor, bez slov, bez úsilia, len prítomne.

Počas procesu s dychom sa často objaví chvíľa, keď sa energia začne hýbať. Niekde v tele sa otvorí priestor, pocit tepla, prúdenie, niekedy aj slzy, či krik. A telo sa začne uvoľňovať, samo, bez kontroly. Nie preto, že by sme ho nútili, ale preto, že mu konečne dávame priestor.

Dych je ako zrkadlo. Ukazuje nám, kde ešte držíme, to čo už nepotrebujeme a kde sa bojíme pustiť. Pustiť kontrolu nad tým, čo si len myslíme, že tak to má byť. A zároveň nám dáva možnosť vrátiť sa viac do tela, do prítomnosti, do pokoja.

Keď dýchame vedome, učíme sa byť v spojení so sebou. Nie oddelene od tela, ale byť v ňom. Nie len prežiť deň, ale ho naozaj precítiť a žiť.

Telo si pamätá všetko. A dych je spôsob, ako mu pomôcť rozpamätať sa na to, že je v bezpečí. Že môže dýchať naplno. Že môže znovu dôverovať životu.

A niekedy práve v tom jednom jedinom hlbokom nádychu, nájdeme odpoveď, ktorú sme hľadali celé roky.

Daniela